"Tema dotyku a jeho otisku se pro ni stalo posleze tematem stezejnim, vsechno, co nyni dela, je vlastne otiskem, at uz veci nebo lidskeho tela, a neni to jen otisk cloveka dotykaneho, nybrz i dotykajiciho se - otisk malircinych rukou coby prostrednic styku duchovniho. ... V dobe, kdy si znova a znova uvedomujeme, ze nemoci duse a ducha, jimiz trpi tolik dnesnich lidi, vznikaji mimo jine ze straty primeho vztahu cloveka ke skutecnosti - v tehle sklicujici dobe jsou tyto obrazy dotykani nanajvys potrebne..." To je len par myslienok komisara vystavy Jaromira Zeminu, ktore vyslovil pri otvoreni vystavy Adrieny Simotovej v Turcianskej galerii 16. novembra. Dielo tejto autorky, zijucej v Prahe, predstavuje kolekciu papierovych objektov a instalacie. Vystava zaujala pritomnych divakov svojou osobitostou a zaujimavym citlivym vyuzitim vo vytvarnom umeni nie bezneho materialu a techniky jeho pouzitia. O bezprostredny postreh k vystave sme poziadali renomovaneho odbornika z tejto oblasti, scenografa Jozefa Cillera. "To, co som spoluinstaloval v Seville na Expe 93, bola ina cast prac. Boli to objekty, ktore priestor duchovne pomenovavali a mali v sebe nejaky metafyzicky naboj. S tym, co tu vystavuje pani Simotova, sa stretam prvy raz. To, ze k vytvarnemu prejavu pouziva papier, nie je nezvycajne. V umeni, co sa tyka materialu, uz vsetko bolo. Dolezitejsia je filozofia toho, ako to clovek pouzije. Skor by som povedal, ze tu nie je podstatna forma, ale obsah.

    A na otazku, ci to nie je velmi krehke, lahko zaniknutelne umenie, ktore je zobrazene do papiera, povedal: "Myslim, ze na to uz odpovedala pani Simotova ked hovorila, ze jej obrazy su dotyky. A dotyk je pominutelny...

    Na vernisazi bola pritomna aj autorka Adriena Simotova. Svoj vrucny vztah k Slovensku najprv nechcela vyjadrit, ale ked jej riaditelka TG Viera Gallova ponukla priestor, zdovodnila to tym, ze to poklada za svoju vnutornu vec a samozrejmost, o ktorej ani nie je treba hovorit. Aj to, ze tato vystava konci svoju put po viacerych predstaveniach v Cechach prave uvedenim v Martine, ma urcitu vnutornu logiku i symboliku. Tato velmi mila a komunikativna pani s darom krasneho umenia v rukach a iskrou kontaktu v ociach, otazku o ohrozeni jej vytvarneho diela pozna. Samotny material, do ktoreho je vpisane, ju napoveda. A tak hovori: "Ja vnimam papier ako kozu, skoro tak, ako ludsku kozu. Mam dokonca skusenost este z cias, ked som robila s tkaninou, ze tento material neprijima dotyk tak perfektne, ako papier. Ten reaguje na cokolvek. Aj taka jeho transparentnost, pre mna aj ta jeho zranitelnost vlastne je dovodom, preco pouzivam papier. Dokonca si myslim, ze ma pravo starnut a ze ako ludska koza starne, tak aj ta moja vec bude trvat len povedzme dvadsat rokov a potom zmizne... Nie som ale dosledna, pretoze tu najdete aj veci, ktore uz patria muzeu a to si moze zaplatit adjustaciu diela, takze tie preziju mozno viac... Ale ked vystavujem, tak som radsej, ked to ma svoj prirodzeny zivot a dokonca, ked sa okolo toho ide, clovek sa ho moze bezprostrednejsie dotykat a dokonca zacitit, ako sa chveje..."

    Nenechajte si ujst prilezitost vidiet na vlastne oci dotyk ponuknuty ludskou rukou. Posledna vernisaz v Turcianskej galerii povedala o tom niekolko vyraznych slov. Dotyk s pritomnymi priatelmi galerie bolo citit vo vystupeni jej riaditelky, v prihovore komisara vystavy, v scenickej basni kultivovanych tanecnikov Ars Dynasty i v snovej hudbe Boba Kantora, ktoru venoval vsetkym pritomnym sviatocne naladenym dusiam. Zas jeden pekny vecer na konci dna, ktory sluboval spociatku skor udery ako priblizenie sa ludi. Podakovanie zan ma adresata v Prahe a v Martine.

- zb -